Trinásť rokov som chodil na karate. Rád som tam chodil. Mojím snom bolo dostať sa na majstrovstvá sveta. Bol som, v Topoľčanoch. Dostal som tam riadny výprask. Naspäť som odchádzal so zvesenými ušami.
            Čo sa tam stalo? Keď sa losovalo, kto s kým bude zápasiť, ja som dostal toho, ktorý posledný raz vyhral slovenský pohár. Videl som ho, ako sa rozcvičoval. Už podľa pohybov sa dá veľa odhadnúť. Prišiel ku mne tréner: „Maroš?“ „No?“ „Teraz dostaneš výprask!“ „Čože?“ „Hm, on je perfektný!“
            Zľakol som sa. On pokračoval: „Ty si ale bojovník! Prehrať môžeš, ale nesmieš sa vzdať! Rozumel si?!“ Hlavu som mal zvesenú. „Prehráš určite, radím ti teda, aby si si chránil hlavu, ostatné budeš musieť nejako vydržať!“
            Bol naozaj dobrý a veľmi rýchly. Zmlátil ma ako fašírku. Nespočetne ráz som bol na zemi, striedavo som hľadel raz na plafón, raz na dlažbu. Keď po jednom údere pribehol ku mne lekár, opýtal sa ma: „Vidíte ma?“ Klamal som. Videl som len hviezdičky pred očami.
            Postavil som sa. Ďalší úder. A znova ďalší. Bože, kedy už bude koniec? Musím to vydržať! Dobil ma, dodrúzgal. Ako zmoknuté kura som vychádzal z ringu von. Tam ma čakal tréner. Úžasný chlap, vďačím mu za veľa. Štuchol ma do brucha. Dosť som dostal v ringu, a ešte aj on mi dal šupu. „Dobrý si bol, Maroš!“ pochválil ma a stlačil mi ruku. To bolo pre mňa viac ako výhra.
            Ani Pán Boh nepozerá na to, či si padol, či vyhrávaš alebo prehrávaš. Pozerá, či zápasíš alebo nie. Preto bojuj s hriechom, s pokušením, zodvihni hlavu! Nevadí, že občas padneš! Prehrať môžeš, ale nesmieš sa vzdať! Často si to opakujem z karate.
            Nech ťa Pán Boh nájde ako bojovníka. Áno, možno chceš povedať, že si doteraz prehral všetky zápasy... Ale bojuj ich až do konca!

(Marián Kuffa, Kazateľnica život)